V mojej terapeutickej praxi som zaznamenala po rokoch práce s klientami, že za väčšinou vzťahových problémov je neschopnosť presadiť sa voči tomu druhému vo vzťahu.
Ľudia všeobecne predpokladajú, že ak sa snažia vyhovieť požiadavkám toho druhého, bude sa aj on starať o ich šťastie.
Niekedy to na istý čas stačí. Jeden vo vzťahu dáva a druhý prijíma.
Problém nastáva, ak vo vzťahu nefunguje rovnováha, reciprocita.
Veľmi často počúvam vety:
„Dlho som tu bol len pre ňu a snažil sa jej vyhovieť, ale potláčal som seba, nerobil som to, čo som chcel ja… Vedel som, že je celý deň doma s bábätkom.“
„Hľadala som náplň na sviatky pre nás dvoch, aby sme spolu trávili viac času. Šla som s ním tam, kam on chcel. Celkom som stratila svoj život. Jeho kamaráti sú stále s nami a mojích ani nepozná.“
Ak sa terapia dostane do bodu obviňovania seba, že sme pre vzťah už nemohli urobiť viac alebo že sme boli jediný, komu na vzťahu záležalo, je klient pripravený rozostaviť svoju závislosť, svoju zámenu vzťahu za dohodu.
Klienti sú veľmi prekvapení, keď vidia na rozostavení s figúrkami svoje postoje, svoju snahu niečo si zaslúžiť a dávať v podvedomom očakávaní, že dostanú.
Toto nie je láska. Toto nie je rovnocenný vzťah.
Terapia sa zameria na obdobie detstva, kedy sme sa model služby iným naučili. Klient má možnosť nadviazať na bezpodmienečnú lásku k sebe. Uvedomí si, že je hodný lásky a dodá sám sebe odvahu prejaviť sa takým, aký je. Vráti sa do vzťahu s ľahkosťou robiť svoje, ísť kam sa mu páči s možnosťou voľby pre partnera, či sa pridá. Vtedy sa ukáže ako je na tom vo vzťahu ten druhý. Či sloboda ich vzťah oddelí alebo naopak, posilní a zjemní v snahe dosahovať kompromisy.
Ja sama som vyrastala v rozvrátených vzťahoch a v prvom manželstve som sa cítila ako obeť i vinník zároveň. Dospela som až po tridsiatke a učila sa stáť v svojom strede, s láskavým prijatím detstva, mamy a otca takých, ako boli. Robili najlepšie ako vedeli.
Keď pustíme svoje pocity krivdy, môžeme počúvať svoje vnútorné dieťa a nechať sa ním viesť, ono vie, čo je pre nás dobré a my vieme, čo ono potrebuje, čo mu chýbalo.
Nezaťažíme tým svoj partnerský vzťah.
Nestaneme sa partnerovi rodičom a ani dieťaťom, ale mužom, či ženou, milencom, či milenkou.
Budeme presne takí, akých rodičov sme túžili mať, keď sme boli malí.
Staré sa skončí a môže začať nové.
Vitajte v nových časoch, dospelí a slobodní, hodní lásky, o ktorú nemusíte bojovať.
Ako byť šťastný
