Liečenie sebavedomia

od Andrea Stünkel dňa 29/09/2014

Post image for Liečenie sebavedomia
Už to ani nepočítam.
Koľkýkrát sa klient objednáva na sedenie a opisuje mi svoje vnútorné pocity neistoty, strachu.
Obavy prichádzajú, keď sa má človek prejaviť, rozhodnúť alebo „len“ komunikovať.
Táto téma je prítomná u mužov i u žien, mladí i zrelí, bez vzdelania i so vzdelaním, vo vzťahu i singel.
Je ako nejaká pečiatka tejto doby, patrí k národnostnej črte, je spojená s tým, čím a ako spoločnosť prechádza.
V terapiách hľadáme najskôr konkrétny individuálny prejav problému. Stopu, ktorej sa chytíme a putujeme ako stopovací pes za pachom dotknutí do minulosti.
Niektorí klienti sa okamžite vrhnú do detstva a boria sa v svojích prežitých strachoch, ktorým sa nedokázali postaviť ale museli ich prežiť. V tomto prípade potlačiť a zvládnuť silou vôle, sugescie, úniku. Niektorí zostali len stáť, stŕpnutí a bezmocní a takto stoja ako zakliati v podobných situáciách do dnes.
Aj v rozprávkách sa často objavuje, že pomoc a odkliatie prichádza od detí, vnukov, pre celé generácie.

Muži v terapiách najčastejšie spoznajú aké je to fyzicky narásť, oprieť sa o svoju vnútornú silu, dozvedieť sa o sebarešpekte a uchopiť si možnosť dať komukoľvek na svete hranice, zastaviť ho a dotknuť sa momentu smrti, malej smrti, ktorá je súčasťou hraníc. V konkrétnom živote sa neudeje nič, len sa zmení klientov vnútorný postoj čakateľa a absolútneho odovzdania na postoj tvorcu, postoj prijatia zodpovednosti a možných následkov. Nejeden klient odhalil v sebe netušenú dávku humoru a smiechu, ktoré sa stávajú novou výbavou do dalších dní. A jasné ukotvenie sa v živote, odkiaľ prichádzame (z večnosti) a kam smerujeme po smrti (do večnosti).

Ženy v terapiách najčastejšie spoznajú aké sú vnútorne tvorivé a slobodné. Aká je to nepoznaná sila v nich, ktorá je mierou v ich láskavosti a rešpekte. Oni sú mierou tej láskavosti a rešpektu. Len, keď samé spoznajú svoju nezávislosť a túžby, prirodzene preberajú zodpovednosť za ich naplnenie. Precítia seba ako rastlinu, ktorá má v sebe potenciál rodiť ďalšie úžasné rastliny ale rozkvitne a zmení sa na plod so semienkami len vtedy, keď prebehne všetkými svojími vývojovými štádiami a otvorí sa tejto možnosti. Bez niektorej vývojovej fázy ustrnie, zakrpatie, odumrie.
A preto hľadanie  príčin v terapiách u klientov v období, keď boli deťmi, je efektívne ale nie dokončené, celostné. Detstvo je cenný zdroj, dostaneme sa k uvoľneniu ale len vo vzťahu k prítomnému telu, prítomnému životu. Aby sme využili potenciál, ktorý v sebe tento jedinečný deficit alebo defekt ponúka, je potrebné riešiť ho celostne, zahrnúť do liečenia aj liečenie duše.

Za týmto účelom sa klienti posúvajú od pocitov z detstva k pocitom týkajúcim sa života ako celku. Uvedomia si svoj život ako možnosť spájania sa s celkom, s množstvom íných ľudí a množstvom iných životov. Prekročia obmedzenia vnímania rozumom a precítia si nový spôsob duchovného poznávania a jeho zákonitostí. Duchovný rast sa nedá zastaviť.  Deje sa neustále. V duálnom svete, v ktorom žijeme, môžeme vyhodnocovať a robiť predčasné závery a hodnotenia. Mimotelesný pohľad na existenciu máme počas života možnosť precítiť v niektorých momentoch: svoje počatie a narodenie, pôrod detí, hraničná bolesť, nehody, stavy straty vedomia, vysoké horúčky, drogy, orgazmy, smrť blízkych, vlastná smrť…

V terpiách sa k týmto udalostiam vraciame a hľadáme cenný zdroj poznania, telesného uvoľnenia, liečenia duše. Klienti odhaľujú zabudnutú podstatu seba samých, spoznávajú a prijímajú svoje ciele, túžby a potenciál rastu, rešpektu, rovnováhy.
Obrazy, ktoré opisujú kropia slzami úľavy. Lietajú nad svojím životom a tešia sa na čas, ktorý je pred nimi, spájajú sa s radosťou zo stretnutí a s ľahkosťou prehodnocujú priority a zabehnuté stereotypy každedenného fungovania, ktoré povýšili na zmysel života.
Najčastejšie je tento proces aj ukončením pút závislostí, odstrihnutím neviditeľných pupočných šnúr s rodičmi, uvedomením si zákonov prijímania a dávania, oslobodením sa od povinností pomáhať a zachraňovať.
Dotýkame sa čistej esencie duše spojenej s telom, jeho možnosťami a svojho potenciálu zažiť v duálnom svete život v rešpekte a slobode k sebe samým.
Uvoľnujeme energiu v bunkovej pamäti, prinášame prijatie s pokorou zomretým predkom. Oni si  nachádzajú miesto, ktoré im patrí. Dokážeme si precítiť prúdenie „zmyslu“ celým rodom. Z pohľadu duše je to návrat k počiatkom, spojenia s archetypálnou podstatou mužsko-ženského, boh-bohyňa, v každom z nás.
Poznanie zmyslu miery a rovnováhy mužsko-ženského v nás je návratom k bezpodmienečnému prijatiu seba.
Bezpodmienečné prijatie seba sa prejaví v reálnom živote novým pocitom istoty, ktorý sa opiera o radosť. Prejavom v súlade s našou vnútornou podstatou.
Opúšťame a odpúšťame modely a nánosy, ktoré nám nepatria, ktoré vznikli v snahe o prežitie v detstve alebo v období prenatálneho vývoja, z nedostatku opory, rodičovskej lásky a prijatia. Boli to barličky, o ktoré sme sa opierali a mali nám pomôcť prejsť svojími vývojovými štádiami za konkrétnym cieľom podľa konkrétneho typu zranenia.
Preto klienti často opisujú konkrétny typ cesty k svojmu riešeniu. V terpiách zisťujem, že je jedinečný. Niekedy cestou poznania, inokedy ponorením sa do zlyhaní celého rodu, ich prijatím a následným oslobodením. Inokedy nájdením spojenia s vlastnou podstatou pred počatím. Často sa to udeje korektívnou udalosťou toku pozornosti z obdobia prenatálu, keď bezpodmienečne nasávame všetko z vonku dnu, ako osbnú výbavu do života.

Klienti si v terapii  môžu uchopiť nástroj bezpodmienečného prijatia a nebudú viac musieť predstierať, nahrádzať, zamienať bezpodmienečnú lásku za lásku podmienenú. Podmienenú strachom zo zlyhania, o prežitie, z bolesti, zo samoty, z neprijatia…

„Dnes sa prijímam taký, aký som a spájam sa s tým, čo je vo mne, aby som sa mohol prejaviť slobodne a s radosťou. Mama a otec sa dívajú a často pociťujú úľavu. Je odpustené, je vyslobodené všetko, čo som držal od nich.“ Tak znejú najčastejšie vyjadrenia klientov po terapiách.
:
Najčastejšie vety klientov v terapiách a výsledok ich liečenia v regresných konšteláciách:
PRED TERAPIOU: Mám strach, že keď ukážem, aký som, nikto ma nebude mať rád. Môj otec bol alkoholik a ja nechcem byť ako on.
PO TERAPII: Prijal som toho chlapca, je taký dobrý a plný neprejavenej lásky. Som hodný lásky a som pripravený ju opätovať.
:
PRED TERAPIOU: Len vo dvojici dokážem žiť šťastný život. Tým, že partner odišiel k inej, som nešťastná. Niečo mi chýba. Nedokážem kvalitne žiť.
PO TERAPII: Druhému môžem byť oporou. Kráčať životom môžeme spolu ale každý sám za seba. Šťastie je. My ho môžeme len zdieľať.
To mama bola nešťastná, keď otec odišiel a ja som chcela, to miesto po otcovi zastať, ale som dieťa a môžem ju nechať niesť jej bolesť. Kým stojím pri mame, partner je u mňa len na polovicu a už sa o mňa nechce deliť. Mám svoj život, otáčam sa celá k partnerovi, môžeme spolu kráčať a čakajú nás deti.
:
PRED TERAPIOU: Nedokážem mať rovnocenný vzťah. Asi si ho nezaslúžim.
PO TERAPII: Tak ako si vážim seba, tak si ma môže vážiť môj partner. Keď pôjdem k nemu „vystretá“, bude ma vidieť tiež ten „vystretý“.
:
PRED TERAPIOU: Neviem nič začať, po ničom netúžim, len čakám a potom som rád „keď sa veziem“. Keď sa mám prejaviť, je to také vlažné, nič v sebe necítim. Asi to partnerku zraňuje. Bojím sa, že odíde.
PO TERAPII: Keď prejavím toho chlapca v sebe, som neuveriteľne živý. Môžem prejaviť slobodu, ktorú mám v sebe. Otec sa vlastne tiež teší, keď sa zhora pozerá. Je to taká úľava, konečne byť chlapcom a mať otca, ktorý je na mňa hrdý. Tušil som, že mi niečo chýba a aj to, že si to môžem nájsť sám. Ona nemohla vyplniť tú dieru, ktorú tu otec v mojej duši nechal. Cítim radosť a už sa teším ako ju dnes objímem.
:
PRED TERAPIOU: Mám trému zo šoférovania. Celá sa trasiem, som napätá. Neverím si, že to zvládnem, hoci sa mi ešte nikdy nič nestalo.
PO TERAPII: Som sama sebou. Viem kam chcem ísť, spájam sa so svojím cieľom. Cesta je len ten spôsob ako dosiahnuť svoj cieľ. Šoférovanie je len ukazovateľ, že žijem s radosťou. Vždy, keď na to zabudnem, alebo sa znovu začnem báť, je to aj v aute, tam som sama, tam je to silné. To malé dievča sedí vedľa mňa, je v bezpečí, rodičia sa dívajú a sú pokojní. Vykročila som.
:
PRED TERAPIOU:  Ostal som sám, rodina sa rozbila. Je koniec.
PO TERAPII: Myslel som si, že keď budeme na tú samotu dvaja, ľahšie sa nám pôjde. Ona chcela žiť šťastný život a ja som len chcel prežiť svoje dni, vo dvojici, v dvoch strachoch. Je treba niečo viac ako rozdeliť si povinnosť, dôležitá je aj radosť, aby tí druhí neodišli. Je mi jasné, že len s radosťou zas môže niekto prísť a aj dcéry prídu na návštevu, keď už budem iný. Do strachu, ktorý som mal, sa ku mne nikto s radosťou nepostaví. Zas sa bude len opakovať, že príde niekto ešte nešťastnejší a bude mi to ukazovať, aby som už konečne videl. Už tomu rozumiem ako sa to točí, celé generácie. Toto zmením.  Strach je z minulosti a živíme ho tradovaním a čakaním na zlé časy. A oni stále sú. Radosť je zabudnutá, pochovaná, niekde v zemi. Môže sa vrátiť, môžem ju prejaviť. Je to v mojích silách. Celý rod mi verí, s ich pomocou som taký veľký a mám pocit, že svietim.

{ 0 komentáre… pridať teraz }

Poskytnúť komentár

Predchádzajúci príspevok: