Staroba, starnutie

od Andrea Stünkel dňa 02/02/2011

Staroba a strach zo smrti

Staroba a starnutie sa opisuje často ako jeseň života, oddych po aktívnych rokoch, zaslúžený odpočinok…
Z pohľadu vývinu jednotlivých období ľudského života je to zavŕšenie a posledná  jeho etapa pred smrťou.

Z praxe regresnej terapie sa proces starnutia javí ako návrat do obdobia detstva. Smerom k starobe fyzické sily ubúdajú, no na duševnej sile sa to nemusí nijako prejaviť.

Regresná terapia, ktorá vníma život človeka ako opakujúci sa proces v globálnom ale aj individuálnom pohľade, odhaľuje obsahy a procesy z nevedomia ľudskej psychiky. Neraz sa terapeut s klientom dostáva k zážitkom spojených so starobou, starnutím a smrťou. Bývajú to silné dotknutia na rôznych úrovniach psychiky. Dlho bolo a niekde stále je súčasťou rodinného života určité tabuizovanie, mlčanie o odchode niektorého člena rodiny z tohoto života.

Najčastejšie sa v praxi regresnej terapie riešia obsahy a udalosti, ktoré majú klienti spojené so starými rodičmi. Klienti ešte ako deti vnímajú cez emócie celkovej domácej atmosféry: smútok, strach, neprejavenú pravdu o smrti. Nikto sa na nič nepýta, neodpovedá, často sa starým a chorým ľuďom podsúvajú klamstvá o ich zdravotnom stave a ilúzie o uzdravení, ľútosť nad ich koncom. Objavuje sa nepripravenosť reagovať na danú situáciu.
Takéto a podobné zážitky sa uložia do podvedomia ako model do ďalšieho života a ovplyvnia jedinca na celý život. Dianie okolo starých ľudí sa ukladá do repertoáru nástrojov dieťaťa pre ďalší život. Podvedomie ponúkne uložené správanie v každodennom živote a jedinec môže pociťovať svoje pocity, ktoré zažil v detstve: bojí sa, smúti, neprejavuje emócie a ani pravdu.

Klient, ktorý to v detstve zažil, si počas prechodu regresom sám pomenováva problém, vníma pocity jednotlivých členov rodiny. Pochopí, čo mu chýba, aký nástroj reagovania nedostal a dokáže odblokovať ľudské prijatie starnutia, staroby a smrti. Oddeľuje a spätne pomenováva potlačované, neprejavené emócie a prijíma situáciu bez divadelných scenárov a píše si svoje komentáre, ktoré zodpovedajú dianiu.

Pravdepodobne je veľká paralela medzi jednotlivými vývinovými štádiami človeka. Akoby sa opakuje jedinečná matrica. Tá, ktorá zodpovedá zrodu života, opakuje sa aj pri jeho konci, stárnutí a smrti. Ukazovatele, ktoré sa objavili pri počatí, prenatálnom vývoji, pôrode, raste, dospievaní…opakujú sa aj pri starnutí a finálnom štádiu, smrti. Tak ako pôrod je príchod nového človeka na tento svet, je umieranie procesom odchodu z tohoto sveta niekam inam. Bod prekročenia hranice je len zavŕšením procesu tu a teraz, je naplnením jedného ľudského príbehu.

Dnes sa viac hovorí o prenatálnom období, o vedomom rodičovstve a teda je tu aj čas viac pozornosti venovať starnutiu, starobe a smrti. Tak ako by mal byť pôrod vítaním nového človeka, prijatím a bezpodmienečným otvorením sa pre život, tak by mal byť proces starnutia odovzdaním skúseností, oddelením sa od hmotného a telesného, rozlúčením sa v radostnom naplnení a upokojení. Tak ako sme čakali pri novorodencovi na prvý nádych, tak by sme mali byť pri poslednom výdychu človeka, blízkej bytosti.

Pôrod je spojený s bolesťou, ktorá pomáha matke priviesť dieťa na svet a rovnako aj zomieranie a smrť môžu byť spojené s bolesťou, ktorá pomáha odpútať sa od tela a pripraviť sa na prechod. Toto prekročenie prahu opisujú klienti radostne a oslobodzujúco, bez ľútosti a výčitiek… Tak sa to deje, keď je zomieranie vedomé, keď je zavŕšením a súčasťou života, keď bol čas na prípravu, odovzdanie a naplnenie životného poslania.

{ 0 komentáre… pridať teraz }

Poskytnúť komentár

Predchádzajúci príspevok:

Nasledujúci príspevok: